Na Dunaji pláva húska biela,
húska biela s červenými ústy.
Ohliada sa po zelenom poli,
ohliada sa po vysokom nebi:
i zatúžiac po slobode zlatej
vystiera v let svoje krídla mladé.
Aj! tu víchor, starý vrah Dunaja,
besom zhučí: — húska padá dolu,
dolu padá v rozježené vlny. —
Vlny tečú a veky sa vlečú —
a na vlnách kvíli húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Nad Dunajom stojí skala pevná.
Na skale sedáva junák mladý;
za zory s husičkou vítava sa,
večerom s Dunajom zhovára sa.
Cez Dunaj prechodí polnoc tichá.
Na vode hviezdičky ihrajú si —
medzi nimi pláva húska biela,
pláva, pláva smutno, neveselo;
horkými slzami umýva sa,
tej tichej polnoci sťažúva sa:
Svet jasný, svet krásny, len môj tmavý:
ktože mňa pravekej kliatby zbaví?!
ktože má, ktože má orlie kriela,
hruď čistú Michala archanjela?!
Kto pôjde do boja s vetry zlými?!
Junák môj, orle môj, kdeže si mi?!
Počuje to polnoc, polnoc tichá —
úpenie zanesie na vrch skaly,
na vrch skaly v junákovo srdce.
Roztúži sa srdce junákovo,
i zavolá vieryplným hlasom:
Bože milý! daj mi orlie kriela
i hruď čistú Michal-archanjela!
To vyrieka i do vĺn sa hodí,
do vĺn sivých, junák orol mladý;
ramenom zachytí húsku bielu,
húsku bielu s červenýma ústy.
Aj! tu víchor zahukoce divý:
vlny zdvihne zo dna do polneba;
vyhasí hviezdičky, svetlá božie —
otvorí priepasti zívajúce.
I zakvíli polnoc: beda, beda! — —
* * *
Nad Dunajom stojí skala pevná,
na skalu vystúpil junák mladý,
junák orol v ligotavej zore.
Na prsiach mu skvie sa húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Aj! pozrite zázrak, ľudia boží!
Nie to húska na prsiach junáka,
nie to húska, ale panna biela,
panna biela s červenýma ústy!
Oj, čo činíš húska moja biela?
Nie na vlnách tebe kolísať sa,
nie s víchricami tebe pasovať sa,
nie, nie tebe v búrach žalovať sa!
Hlasy tvoje tvoji neslýchajú —
víchry teba z pierok ošarpajú,
luny teba divé pochovajú,
pochovajú do Dunaja na dno! —
Jajže, Bože! niet viac húsky bielej!
Húsky bielej s červenými ústy.
Na vlnách len bielo tonie peria
a vo víchre smutné kvíľa hlasy.